Vlani sa mi nepodarilo zúčastniť sa jachtárskych na Majstrovstvách Slovenska v námornom jachtingu po vykĺbení ramena v auguste. Takže už v januári som prisľúbil ešte počas rehabilitácie Borisovi účasť v posádke na tohtoročný SANY CUP. Nie že by som celkom rozumel kormidlovaniu a plachtám na mori, no aspoň nebudem len plano spomínať na windsurfing, keď niečo doma občas hľadám z čias minulých a zo skrine sa na mňa vyrúti neoprén s trapézom. A koncom letných prázdnin som narazil pri morskom kajakovaní na našu už tradičnú rozhodcovskú loď "Kirke" v zátoke na Malom Drveniku, čo myšlienku, že by som aj ísť nemusel, úplne potlačilo do úzadia.

Začína to ako vždy. Zhon.
Od leta do októbra síce nadšenie znova trochu vyprchá, no nenechám sa predsa uštvať (nechcel by som) civilizačným procesom tejto doby. Trochu nervov v robote, trochu (dosť) výčitiek svedomia, že nechávam rodinu v jej každodenných problémoch každodenného kolotoča života. V piatok sa teda pobalím. Poprosím Eriku (ona sa mi vlastne ponúkla), aby ma zaviezla v sobotu na 5.00 hod. na jednu benzínku do Petržalky (naše tri deti spokojne odfukujú v posteli), kde je miesto stretnutia. Berie so sebou aj koláč, čo nenapiekla len pre mňa (ako som dúfal), ale pre všetkých a ja si musím ešte robiť ráno pred odchodom narýchlo lepeňáky.
Benzínka prázdna, desať minút nikoho, no nakoniec sa všetci stretneme. Ideme ako minule. Dve lode. I keď cestu máme v autách spoločnú, niektorí z nás vysadia po dojazde do maríny svoje manželky a priateľky počas tohto týždňa na inú, vlastnú loď pod kapitánstvom Zory, ktoré tak tvoria vlastnú (ženskú) posádku. Ako už Boris raz povedal, s manželkami na jednej lodi je celkom fajn, no bez nich to má tiež svoje čaro...
V Borisovom priestrannom aute rýchlo nechávame všetky problémy v Bratislave a podriemkávajúc sledujeme ubiehajúcu cestu a až teraz sa začínam tešiť na týždeň, čo nás čaká. Maďarskí colníci prekvapivo nezdržujú, zato chorvátsky colník exceluje vyhlásením, že našu dodávku nabitú potravinami nabudúce nepustí cez hranice: "Što to za turistiku?"... Asi netuší našu závislosť na stredoeurópskej konzervovej strave a ani to, čo u nich stojí prenájom lode. Boris sľubuje, že bude stáť zato.

Je nádherná. "Kalypso". First 47.7. Skoro nová. Obdivujem teakovú palubu a rozmiestnenie bočných okienok. Moderná klasika. Rozhodcovia to ošetrili najhorším "hendykepom" zo všetkých lodí na regate.
Gejza upustil fľašu whisky pri nastupovaní do mora. Dobré, či zlé znamenie?... Keď povedal jej cenu - 280 SKK, nenašiel sa dobrovoľník, čo by sa potopil v maríne pod hladinu.
Ešte v sobotu loď preplavíme z Biogradu na Murter, kde je oficiálna tohtoročná marína pre SANY CUP a v susednej Betine sa naloďujú i baby. V noci prichádza Karol s náhradníkom Ďurom, ktorému asi odmietnutie účasti prišlo ľúto na poslednú chvíľu. Takže sme všetci. V nedeľu znova naspäť do Biogradu, opravujeme natrhnutú kosatku.
V pondelok začína štvordňová regata.

Prvé dva dni. Bezvetrie.
Náš novučičký kompozit tých najkrajších tvarov (...alebo druhých najkrajších, aby sa tie živé tvary neurazili) z duralu, laminátu, hliníku, nereze a dreva sa s prázdnymi plachtami vztýčenými k modrej oblohe bezmocne prizerá na svojich menších a ľahších bratov a sestry ako sa predsa len pomaly kĺžu po hladine vpred. Hrdá "Kalypso" odmieta tancovať, keď vietor nevyhráva v jej rahnoví a lanách temperamentné latinsko-americké melódie. Nepomáha ani väčší spinaker. Meno je meno. Čaká. Dva dni jej more a vietor nepripravili vhodný parket s vhodnou muzikou.

Tretí deň. Jugo!
Pískanie lán a zúrivé, netrpezlivé trepotanie sa vlajky YCNB na stehu za rozbresku nového dňa. Pohľady na oblohu, príprava na palube. Nikto sa v netrpezlivom očakávaní nepozrel, kde vietor a vlny v noci zahnali voľný prístavný muring, ktorý ale vrtuľa "Kalypso" našla ihneď po naštartovaní. Určite by nám to povedala, keby sme jej rozumeli. Ona motor nepotrebuje. To len my pre istotu a z pohodlnosti.
Dvadsaťšesť minút po štarte vyrážame i s druhou jachtou, ktorá nám nezištne pomáhala, až sme zmeškali štart spoločne. Ďakujeme, chalani. Ideme ešte? Váhavo, ale predsa. Spenené hrebene vĺn a konečne plachty plné vetra.
Umiestnenie v prvej polovici štartovného poľa. Bolo aspoň čo fotiť, keď sme predbiehali ostatné lode. Naša loď konečne naznačila svoje možnosti. No nám nie je veľmi do reči. Predsa len tá malá (?) túžba po medaile spred dvoch rokov...?
Baby mali na svojej lodi úraz, Alenka sa nedohodla s rahnom, nosí potom chladené konzervové pivo pritlačené na líce ako mobil. Naberá dúhové farby. Rozprávam niečo večer Zore, ako kapitánke o osude, aby som jej vyhovoril depku.

Štvrtý deň. Hvízdanie a rámus lanovia. Fúka "refózny".
Pred vyplávaním kontrola muringov... Zase (už tretí raz) ideme ten istý okruh? Chýba rozhodcom fantázia, alebo je v tom aj niečo iné?
Skúšame to ešte pred štartom na voľnom mori. Druhý, alebo tretí ref? Žiaden z prístrojov nefunguje, "Kalypso" kašle na ukazovatele rýchlosti svojej a vetra. Fučák a spenené vlny. Ostáva Borisov a Gejzov odhad s Piťovou navigáciou.
Zoradíme sa a zo zadných radov opatrne vyštartujeme. Povolili sme opraty... náklon lode, pritiahnutá kosatka, zábradlie orie hladinu, znovu a znovu hore a dolu, "Kalypso" konečne tam, kde jej patrí miesto. Na hrebeňoch vĺn a na čele pelotónu, ktorý rýchlo zaostáva...
Ako sa jedným slovom popíše maximálny zážitok? Orgazmus?... tak to bolo niečo podobné, i s tými pádmi pri obratoch, driapaním sa na bok lode pri vyvažovaní... zamotané laná, rahno máčajúce sa v mori... dokonca ani Báči nezaliezol variť, veď ten bočný náklon by nestačil vyrovnávať ani šporákový kardan. Foťák zazipsovaný v bunde, radšej len s manuálnym mechanickým 70-tkovým objektívom, rýchlo jeden záber a znova ho schovať pred triešťou slanej vody, dúfam, že tá drahá, "čistá" mechanika nezlyhá... točenie vinšne, opuchnutý nahnisaný boľavý prst, no ale toto si predsa nemôžem nechať ujsť... prelievajúce sa vlny... grcanie časti posádky cez zábradlie... slnko, more, vlny, vietor a naša konečne roztancovaná "Kalypso".
Prvá obrátka... kde sú rozhodcovia? Asi sme rýchlejší: "...Kirke, Kirke, Kirke, tu Kalypso, tu Kalypso, ozvite sa, prepínam!"... ticho, že by prestala fungovať vysielačka? ...ale nie, predsa sa niečo vysiela: "...tu 21, tu 21, volám katamaran, je pravda, že závody sú ukončené? ...tu katamaran, potvrdzujem ukončenie pretekov, vráťte sa do prístavu"... "do ....!" ...Marián mierni hnev: "...možno, že sa niečo stalo..." No čo, my ideme ďalej, sme prví a aspoň si urobíme okruh.
Zmes sklamania, zážitku a slivovice, ktorú podávala naša nová členka posádky Alenka (vraj aby ju na ich menšej lodi tak nekolísalo).
Po dojazde do prístavu sme videli a počuli, čo sa dialo za nami. Dve lode došli do prístavu bez sťažňa (nový typ, kabriolet?), nejaké vybité zuby, nejaké tie polámané rebrá, otras mozgu a i volanie sanitky. Naozaj sme jediná posádka zo všetkých účastníkov, čo absolvovala celú trať. Vraj namerali vietor nad štyridsať uzlov. Nám to prístroje "Kalypso" zatajili.

Večer Boris ani nevystúpil na slávnostnej večeri, nechali sme oslavovať víťazov majstrovstiev Slovenska v námornom jachtingu... v bezvetrí. No tak, nie sme až takí zlí, fúkal len slabší vietor. Gratulujeme im a prajeme im to, no veľké lode a ešte zaťažené nevýhodou v hodnotení naozaj v slabom vetre nemajú veľkú šancu. Ale ináč sa mi spalo celkom dobre. Na palube pod hviezdami (...a dažďom). Ďakujem za všetko! Tá dnešná jazda stála za to.

Piaty deň. Oddych.
Polihujeme a vstávame, kedy sa komu chce. Podľa hluku vetra v lanoví, je jasné, že sa nikam dnes na vodu nepôjde.
Raňajší telefonát s najmladšou, päťročnou dcérou: "...tato, kde si, prečo nie si doma, pracuješ...?" Karol ide dnes, idem aj ja. Piťo s Ivanou ešte pred nami. Rozlúčka. Len škoda, že sme si tohto roku niekde nezatancovali za sprievodu Franka Sinatru ako minule. Niekedy nabudúce.
Chalani zobrali manželky a išli niekam na prechádzku. Ja s Karolom sme nabrali kurz Slovensko.
Cesta cez Chorvátsko... Poznáme a spoznávame v jesenných farbách.
Asi posledné tohtoročné kúpanie sa v mori niekde pri Rybine. Prehliadka vodných mlynov v Slunji. Studený jesenný západ slnka presvitajúceho cez žlté listy topoľov pri vodopádoch.
Stále kecáme ...ženy (naše i cudzie), politika, terorizmus, americká politika... ...po diaľnici to ubieha... ...do kelu, čo robíme v Osijeku?!!!! A tých kún, čo sme zacvakali za diaľnicu! Keď sa darí, tak sa darí... ...no ale musíte uznať, že tí Chorváti, i keď teda majú to more, diaľnice by si mohli označiť lepšie (slušne povedané).
Takže "skratkou" cez nočné Maďarsko, magyarvámos sa tentokrát nezaprel, nepáčili sa mu moje zelené gumáky. Balaton zavadzia pri našej ceste krížom, no i tak sme pred treťou hodinou rannou doma. Zajtra možno skočím na hríby aj s deckami.

Bolo to fajn. Len jedno neviem. Ako sa volala babská loď. Pred dvoma rokmi Nena. A teraz? Vietor večer po mojom (a ostatných niektorých) odchode utíchol a vraj si niekde v zátoke naše dve lode znova vyhrávali do tanca. Takže ja som si ho tohto roku nemal príležitosť zapamätať. Nedá sa stihnúť všetko.

Jožo Páleš

Biograd na moru sa v druhej polovici októbra t.r. stal opäť centrom pozornosti všetkých slovenských námorných jachtárov. Ako vyvrcholenie jachtárskej sezóny zorganizovala Slovenská asociácia námorného jachtingu Medzinárodné majstrovstvá Slovenskej republiky SANY Delta E.S. Cup 2001. Pôvodne boli vypísané pre triedu cruiserov a racerov. Pretekalo však nakoniec 42 lodí v triede cruiser. Paleta súťažiacich lodí bol široká, najčastejšie zastúpenie však mali typy Elan 431 a Elan 333 a hodnotenie prebiehalo podľa Zadarského koeficientu. Do pretekov sa pomerne úspešne zapojil aj nový typ lodí vyrábaných v Zadare - Vektor 361.
Prvá etapa odštartovala 22.10. a plávalo sa vo vodách v okolí Biogradu. Merala 15 Nm a so slabým severovýchodným vetrom si najlepšie poradila posádka kapitána Minariča na lodi Comar 43.
Druhý deň majstrovstiev bola naplánovaná najdlhšia etapa z Biogradu do Božavy na ostrove Dugi Otok. Po márnom čakaní na vietor odštartovali pretekári až na poludnie pri slabom juhovýchodnom vánku. Ani spinakre nepomohli a po 5-tich hodinách plachtenia boli najrýchlejšie posádky len pri prvom kontrolnom bode Rt.Parda, takže rozhodcovská komisia predčasne ukončila etapu a kontrolný bod bol zároveň cieľom. Plávanie bez vetra najlepšie zvládla opäť posádka kapitána Minariča. Celá flotila potom pod rúškom tmy zakotvila pri mestskom móle v Božave.
Ráno tretieho dňa sľubovalo zhoršenie počasia, a tak sa rozhodcovia snažili o čo najskoršie odštartovanie etapy pri ostrove Sparešnjak. Vzápätí po prvej obrátke prišiel po čerstvom juhozápadnom vetre sily 10-15 Kn prudký dážď a bezvetrie a dobrá polovica štartovného poľa mala čo robiť, aby v bezvetrí bezpečne preplávala okolo majáka v tesnej úžine medzi ostrovmi Rivanj a Ugljan. Vietor po celý zvyšok dňa nevypočul prosby jachtárov a aj napriek tomu, že všetci súťažiaci dokázali dosiahnuť pri veľmi slabom vetre oba ďalšie kontrolné body, ktorými boli ostrovy Ošljak a Mišnjak, len štyrom najlepším sa podarilo pretnúť v časovom limite o 19,00 hod. cieľovú čiaru. Zvíťazila posádka kapitána J. Kaňuka na lodi Elan 431 tesne sledovaná loďami kapitána V.Kubovčíka a M.Minariča. Ostatných 38 lodí bolo už za tmy diskvalifikovaných kvôli nedodržaniu časového limitu.
24.10., t.j. posledný deň pretekania, ranné svitanie sľubovalo dobrý vietor, preto rozhodcovská komisia hneď ráno odštartovala krátku etapu v karuzeloch okolo ostrovov Gnalič a Babuljaš. Vďaka severnému vetru v sile od 20 do 25 Čv, ktorý v nárazoch dosahoval až rýchlosť 30 Čv, väčšina lodí v pomerne krátkom časovom limite absolvovala prepísanú trať. Rozhodcovia vzápätí po skončení štvrtej etapy odštartovať piatu, presne na tej istej trati. Keďže prvá cena bola 100 000 Sk, v niektorých momentoch sa išlo na hrane "lodí", lebo podľa predbežného hodnotenia si nádeje na odmenu robilo hneď niekoľko posádok. Najlepšie nakoniec v oboch posledných etapách pracovala opäť posádka kapitána J.Kaňuka ktorá triumfovala aj na úvodnom jarnom preteku námorných jachtárov "Junácka pasovačka" v máji t.r. vo vodách okolo Hvaru.
Večer im na slávnostnom vyhodnotení preteku zaslúženú odmenu odovzdal riaditeľ pretekov Miloš Kotlárik. Posádka M.Minariča si ako druhá v záverečnom hodnotení vybojovala týždenný prenájom lode na Jadrane. Tretí boli chlapci vedení kapitánom J. Hanzelom na lodi Elan 36, ktorí sa oblečú pri najbližšej regate do slušivého jachtárskeho oblečenia. Vďaka sponzorom bol aj záverečný hodnotiaci večer nezabudnuteľný a obohatený cenami pre ďalšie posádky za najrýchlejšiu a najpomalšiu loď. Záver týždňa patril nádhernému prostrediu Kornát, keď plavbe prialo slnko i vietor.

„Tak čo, ideme plávať ?“, ozvalo sa na druhej strane telefónnej linky takmer skôr, ako som sa stihol po niekoľkých mesiacoch predstaviť jednému z členov posádky našej lode z pretekov námorných plachetníc Master Race 1997. Otázka bola vlastne odpoveďou na môj ešte nevyslovený začiatok rozhovoru. Asi takto nejako sa začali naše prípravy na tohtoročný pretek, ktorý predstavoval zároveň majstrovstvá Slovenska kajutových plachetníc nad 6 metrov.

Naša posádka, ktorá sa tentoraz skladala z troch manželských a jedného nemanželského páru, nenaháňala asi príliš veľký strach nepísaným favoritom preteku, avšak (ako sme sa neskôr dozvedeli) zaujala svojou pohlavnou vyváženosťou a vysokým dojmom serióznosti ženskej časti. Aj keď na medajlové pozície si brúsili zuby ostrieľanejší morskí vlci ako boli niektorí z nás, predsa len kdesi v pozadí našich predstáv sa nejaké tie poháre nejasne, ale predsa, občas zaligotali. Ale to iba do štartu prvého dňa preteku, kedy sa rozhodcovská „jury“, na nie veľkú radosť väčšiny pretekárov, rozhodla po prvom neúspešnom štarte na bočný vietor uskutočniť druhý štart na vietor zadný. Plachty sme statočne napli do tvaru motýľa tak, ako aj ostatní, spinakrový peň sme použili na zlepšenie obtekania kosatky tak, ako ostatní, napätie z veľkej udalosti sme prežívali rovnako ako ostatní a nakoniec aj naša loď sa pohybovala takmer ako „ostatná“. Jednoducho nešla. Naša radosť z toho, že sme vyfasovali „funglovku“ vyrobenú v roku 1998, veľmi rýchlo vyprchala, keď sme videli, ako sa väčšina konkurentov veľmi rýchlo vzďaľuje a my sa snažíme udržať krok s takmer o polovicu kratšou Barborou. Keď sme na dôvažok zistili, že na dne plavidla sa nám prevaľuje čoraz viac vody, ktorá nepochádzala ani z umývania riadu, ani od morských vĺn, bolo nám jasné, že smola, ktorá nás sprevádzala na predchádzajúcom ročníku, keď sme kvôli roztrhnutej hlavnej plachte pretek predčasne ukončili, sa doteraz z nás nedokázala odlepiť. Zatekanie vody cez kýlové skrutky nám mechanici zo Sukošanu opravili až v stredu po ukončení poslednej rozplavby.

Ďalšie dni pretekov sa pre nás odvíjali podobne, ako ten prvý. Štarty na zadný vietor, boj s vlastnou nemohúcnosťou, vylepšenie pozície pri taktizovaní v protivetre a nakoniec sklamanie pri bočnom vetre v cieli. Nepomohlo nám ani „administratívne“ víťazstvo nad konkurenčnou loďou Berislav v druhej rozjazde. Vzhľadom na kvality nášho plavidla nás dvanáste miesto v celkovom hodnotení vôbec neodradilo a pri odchode domov sme si už aj vybrali loď, na ktorej by sme chceli dokazovať kvality našej posádky na budúci rok. Taká Bavaria 41 je oproti SAS 39 o jeden meter dlhšia a plochu hlavnej plachty má o 10 m² väčšiu, čo je pre väčšiu loď celkom normálne. Čo však nie je úplne normálne je handicapové hodnotenie - to majú obidve plavidlá rovnaké. A práve v tomto tkvie naša šanca na úspech v budúcom roku. Veď ktorý vážny záujemca o medajlové pozície by mohol také výhody prehliadnuť a nevyužiť ich pre svoj prospech ?

A ak v budúcnosti príde k tomu, že sa začne používať pre všetkých „rovnaký meter“ pri podávaní protestov a udeľovaní zodpovedajúcich trestov, ak organizátori prestanú pretekať a pretekári prestanú organizovať, ak profesionalita nahradí niekedy zbytočnú pompéznosť a ak šance budú pre všetkých rovnaké, verím, že z pretekov Master Race sa stane sviatok slovenských námorných jachtárov.

Prišla jeseň.

Listy na stromoch stratili zelenú farbu, v Čechách hlásili povodne a v Kosove sa schyľovalo k vojnovému konfliktu. V čase, kedy väčšina ľudí u nás už vyháňa mole z kožuchov, balila som plavky, tričká a kraťasy a moje deti neveriaco krútili hlavami. Keď sa konečne do kalendára vyšplhal 10.október, ortuť v teplomeri na okne klesla na 10 stupňov. Tajne som prihodila do tašky teplé prádlo a fľašku tekutého rozmrazovača.

Pri mori v Zadare, Vodiciach i Primoštene bolo krásne a slnečno. Chorvátsky skiper, ktorý nikdy nema problema, nám s úsmevom požičal svoju loď a zaželal príjemnú plavbu. Boris-lav na lodi Berislav opäť šéfoval svojej staronovej posádke. Slabý podvečerný vietor pomaly odvieval nervozitu, zhon a napätie posledných dní. Neptún sedel na terase a pokojne bafkal z fajky. Pre istotu sme si s ním pripili - jeden predsa nikdy nevie. S pánom mora je treba byť zadobre.

V nedeľu 11.októbra nebolo široko ďaleko na obzore vidieť jedinú slovenskú loď. Všetci sa pod maskou pokojnej plavby stratili poza ostrovy a tam trénovali do úmoru. "Pravobok, ľavobok, som už z toho vážne cvok". Náš kapitán si však bol tak istý svojou loďou a ľuďmi, že ich nechal v pokoji vychutnávať teplé lúče neskorého leta. Večer sme sa všetci stretli v maríne Frapa v Rogoznici na slávnostnom otvorení pretekov a spoločnej večeri. Na noc sa 126 pretrénovaných nadšencov ukrylo do 19 lodí a pospalo s vidinou titulu majstra Slovenska a predstavou ako celý rok oprašujú putovný pohár Master Race.

Skoro ráno sme poslali kapitána na poradu a pokračovali v sladkom ničnerobení. Jeho návrat postavil nás do pozoru, vodu na varič a raňajky na stôl. O desiatej sme už "stáli" na štartovej čiare a na vlastné oči videli ako z rozhodcovskej Kirké spadla do magickej hlbočiny kotva aj s kotevnou reťazou. Čľup  - a už jej nebolo!

Prvá etapa nám vyšla dobre. Kapitán posediačky pravou prednou viedol svoju loď a posádku. Chalani makali na plachtách a baby, po minuloročnom výcviku, dokonale nezavadzali. Premiestňovali sme sa v momente, kedy pod kapitánskou čiapkou prebleskla myšlienka na obrat. Do cieľa sme prišli druhí, ale náš handicap, ktorý sme vliekli ako ťažkú železnú guľu stále so sebou, mal o tom svoju mienku. Chef bol spokojný, ale opojenie z dobrej plavby mu zatemnilo úsudok. Podal mi kormidlo a povedal onú osudnú vetu: "Teraz vedú loď baby". Chlapi si strčli ruky do vreciek a každý si našiel čo najlepšiu pozorovateľňu. Zvládli sme križovanie k Rogoznici, zvládli sme zbalenie plachiet, zvládli sme aj zmotanie lán a boli by sme zvládli aj pristávanie,
keby sa na jachtárskych kurzoch učilo aj cúvanie,
keby sa na lodi nemotalo zbytočne veľa zavadzajúcich chlapov,
keby Botas vyrábal botičky bez šmykľavej podrážky,
keby náš prorok Miki nepovedal: "Toto bude do skrytej kamery".
A vraj aj bolo. Neviem, lebo som vďaka pošmyknutiu po mojom páde visela na kormidle medzi ním a sedačkou, podchrbtím rovno na páke od motora, ktorý reval na plné obrátky. Zachránila nás rozvaha kapitána, ktorý vždy bdie nad svojimi ovečkami a vďaka jeho rýchlemu zásahu ostala novučičká marína tak ako ju postavili. Rozložilo to však morálku ženstva a od smiechu už nevládali hodiť skiperovi vyväzovacie laná. Ďalšie dni sme už príchody do maríny zvládali bravúrne, napriek škodoradostne vrčiacim kamerám paparazzov.

Druhý a tretí deň pretekov sa podobali ako vajce vajcu. Napred ticho a kľud a potom vetrisko a slané križovanie v trieštiacich sa vlnách. Výsledok: štvrté a piate miesto v cieli. S guľou na nohe sme skončili celkove na šiestom mieste. Nevadí - na poličku, ktorú zaberal veľký pohár Master Race dám kvetináč a potom o rok sa uvidí.

Vo štvrtok ráno sa rozpadla morálka mužstva a konečne z toho bola dovolenka. Z prebytku slanej vody sme zamierili k vodopádom na rieke Krka, vyhli sme sa historickému Šibeniku a pod rúškom noci oboplávali tisíc ostrovov Kornatského draka a zakotvili na Lavse. Na druhý deň pokračuje na Jadrane leto. Fotogenická Mana sa nám stala celodenným útočiskom. Dá sa tu: kúpať, potápať, fotiť, filmovať, skákať do vody, loziť po skalách, sedieť na pláži, chytať bronz, pozerať na Kornaty, vidieť delfíny, navštíviť "historické" stavby a hlavne nádherne vegetovať. Neptún bol s nami spokojný a na rozlúčku nám vybavil podpultové počasie a kŕdeľ delfínov. Olympijský bod sme oslávili nočnou plavbou s diskotékou. Hviezdy nad Jadranom hrali s nami vodné pólo o polnoci pod Ždrelacom.

Sobotné ráno je opäť ako vystrihnuté z lákavého prospektu. Slnko, nebeská modrá sa zlieva s jadranskou modrou do veľkej šmolkovskej machule. Nie sú tu ani americké ponorky, ani ľadové kryhy - ako si doma predstavovala moja mama.

Je pokoj a mier.

Jeseň roku 1998.